Tarnow – sprievodca dejinami
 

 
    Názov Tharnow sa prvý raz spomína v v dokumentoch z rokov 1123-1125, ktoré sú spojené s kláštorom benediktínov. Samotný názov je charakteru staroslovanského a predpokladá sa, že jeho základom je tarn – čerň, podľa niektorých jazykovedcov názov vychádza zo základu tarnina ( rastlinný druh – trnka, po šarišsky tarka ).
 

 
     Mesto založil Spicimir z rodu Leliwa, krakovský kastelán, vlastne prvý svetský dôstojník v poľskom kráľovstve, dôverník kráľa Wladyslawa Lokietka i jeho syna Kazimierza. Kastelán obdŕžal od kráľa 7.marca 1330 dokument, ktorý mu povoľoval na jeho sídelnom majetku a okolí založiť mesto. Takto mesto Tarnow až do roku 1787 bolo súkromným majetkom. A aj keď sa menili majitelia, mesto si ponechalo erb svojho zakladateľa – šesťramennú hviezdu s polmesiacom. 
    Mesto s určitosťou v začiatkoch bolo drevené, aj keď už v r. 1378 sa spomína mestská tehelňa. Mesto trápili mnohé požiare, ktoré ho niekoľkokrát takmer zničili. Napriek tomu sa v centre zachoval stredoveký charakter mesta s tržnicami a šachovnicou uličiek. Prvé opevnenie mesta i neďalekého zámku ( vznikol v rokoch 1329 – 1342 ) nebolo bohvieaké, lebo Uhri ho v r. 1441 bez problémom dobyli a spustošili strážnice hradieb.
   Po tejto skúsenosti Jan Amor Tarnowski tak aj Jan Tarnowski ( veľký korunný hejtman ) vydali radu inštrukcií a príkazov protipožiarnych aj obranných. V radničnej zbrojnici sa preto nachádzali celé kopy pancierov, zbraní ba aj veľké delo a množstvo munície. Veľa zbroje mali aj cechy a dosť zbraní bolo aj súkromných. Napríklad v r.1624 sa spisoval inventár zomrelého lekárnika Sebastiána Drzewickiego a vtedy našli okrem bežného výstroja aj pušku, mušketu, ručnicu, paloš, šabľu, prachovnicu, nabijak, kord i celkom novú ručnicu. Teda celý arzenál. Či to bolo dosť? V časoch mieru určite.
    Dobre zorganizované vnútorné mesto, ktoré malo vyše dvesto zdanených domov s počtom viac ako 2000 obyvateľov, bolo chránené hradbami pred zbojníkmi a hlavne pred šľachtou. Ale aj tak poddaní čchovského kastelána v roku 1570 dobyli za niekoľko hodín tarnovský zámok  s posádkou dvesto vojakov. Ťažko povedať či mestské hradby by vydržali sústredený nápor. V čase vojen so Švédmi sa mešťania ani nepokúšali brániť. Otvorili im mestské brány, keď predtým odmietli vpustiť do mesta  utekajúcich poľských vojakov. Ale aj tak hradby robili veľký dojem.

 
 
     S likvidáciou hradieb sa začalo v roku 1790, ale aj tak niektoré fragmenty vydržali podnes. O vzhľade mesta v tých časoch nás informujú najstaršie kresby, hlavne panoráma Tarnowa z roku 1622 nachádzajúca sa v kaplnke Apoštolov tarnowskej katedrály. Grafická panoráma z r. 1644 je umiestená pri podnoži rodokmeňa rodu Tarnowskych – ten ukazuje pas hradieb s baštami nad ktorými čnejú veže katedrály a radnice. 
     V stredoveku Tarnow určite nepatril k najväčším mestám Poľska. Mal rovnaký počet obyvateľov ako Biecz neďaleko Bardejova. Aj napriek tomu sa v 15. i 16. storočí hospodársky vzmáhalo, aj keď remeslá mali len miestny význam. Zaujímavosťou je, že za rozvojom obchodu bolo len niekoľko miestnych obchodníkov a zhruba 15 rodín vtedajšej škótskej kolónie v meste. Obchod bol však charakteru medzinárodného. Kupci obchodovali s Amsterdamom, Ľvovom, Lipskom, Norimbergom či Budapešťou. Konkurovali dokonca Krakowu a treba dodať, že mali obchodné styky aj s Bardejovom. S týmto obchodom sa viaže aj príhoda spomínaná v bardejovských análoch :
    "Melsztynsky kastelán ( Melsztyn je mestečko neďaleko Tarnowa ) sa posťažoval bardejovskému richtárovi, že furmani zo Zlatého ( poddanská obec Bardejova ) nechceli zaplatiť mýto na moste v Melsztyne ( mýto sa vyberalo pre kláštor klarisiek v Starom Sonč i). Preto im dal zabaviť kone, ale kone, ktoré mu Zlacania dali boli... jeden chromý, druhý slepý a tretí aj chromý i slepý.“
     Tarnow mal právo štyroch veľkých ročných jarmokov, ktoré spolu s pravidelným týždennými trhmi lákali kupcov zďaleka. Prvé remeselnícke cechy vznikli v 14. storočí. Známy bol hlavne cech súkennícky. Jeho štatút z roku 1444  patrí k najstarším v Poľsku. Zo začiatku najviac bolo cechov textilných a potravinárskych, neskôr pribudli hlavne cechy spracovania dreva a metalurgické. V roku 1581 bolo registrovaných 114 dielní a knihy zápisov učňov spomínajú chlapcov, ktorí prišli z 240 miest Poľska. To svedčí o sláve Tarnowa a hlavne jeho remeselníkov.

              

 
     Bohatstvo mešťanov a hlavne rodiny Tarnowských bolo príčinou zrodu krásnych diel umenia a architektúry. Svedectvom je hlavne tarnowská kolegiata  siahajúca do 4. storočia, ale dokončená v rokoch 1400 – 1420. Túto katedrálu dať vybudovať Ján z Tarnowa, krakowský kastelán, ale dokončili ju až jeho nástupcovia. V priebehu storočí ju zaplnili náhrobky Tarnowských, Ostrogských ( tí svojho času boli aj pánmi Zborovského hradu ) i iných. Škola kolegiaty bola pod opaterou krakowskej univerzity. V časoch zaboru Poľska sa  škola zmenila na gymnázium. Dominantou starej časti mesta je radnica siahajúca do 15.storočia, ale vzhľadovo do 16. storočia.
    Do polovice 17. storočia bol Tarnow zámožným mestom. Dôchodky mestu plynuli z pivného monopolu i monopolu výroby vodky, ďalší monopol malo v kameňolome, v práve zberať kamene na vykladanie ulíc ( z Dunajca ) či vyrábať drevené rúry pre vodovody. Majiteľ, ktorý odkúpil výrobu vodovodných rúr, bol popritom povinný vyvážať z Tarnowa blato. Mesto vlastnilo polia, záhrady, lúky a hlavne radničnú „karčmu“.
     V Tarnowe sídlil vojtovsky súd. Väčšina súdnych procesov sa dotýkala majetkových sporov, ale časté boli aj pojednávania za kriminálne priestupky. Kniha rozsudkov z rokov 1750 – 1770 spomína 2 vraždy, 14 krádeži,  4 zbojstvá, 13 cudzoložných priestupkov či 10 bitiek. Tresty boli hlavne fyzické včítane trestu smrti, ale pred jeho vykonaním bolo prevedené mučenie od lámania v kolese až po trhanie žeravým železom. Šibenica bola postavená v meste až do roku 1782, keď ju preniesli na predmestie. Zaujímavé je, že Tarnow nemal vlastného kata, v prípade potreby si ho požičiaval z mestečka Biecz – podobne ako Bardejov.
    Niektoré priestupky boli zaujímavé... V roku 1763 súd oslobodil ženu Jakuba Piotrowskeho. Táto doktorovi Židowi dala do gamby keď jej narobil neporiadok v hrachu a tráve. Marcin Brzezaňski za to, že vybil okno ( szybu ), zvalil plot  a vylial zawartošci nočne ( výkaly ) pod susedovu stenu, musel uhradiť krivdu a zaplatiť dva hrivny ako súdny poplatok. 
    Vedenia cechov dbali aj na manželské spolužitie a všetky porušenia šiesteho prikázania prísne trestali. V roku 1763 Malgorzata Wronianka „za porušenie príkazu Božieho cudzoložstva a k tomu so ženatým“ dostala sto rán korbáčom  na pranieri. V roku 1764 nožiar Aydaszewicz dostal dva dni väzenia vo veži radnice. Dôvod? Za to, že so ženou suseda Wszolowicza „schádzal sa, konverzoval a popíjal“ aj keď tvrdil, že „s dobrým úmyslom a dobrým účinkom“. V roku 1771 bol obžalovaný Franciszek Zubrzycki „za hriech telesný s pôvabnou dievčinou“. Ospravedlňoval sa, že urobil to v opitosti, lebo jeho manželka mu nechcela byť povoľná. Rozhodnutie súdu : žene prikázal byť poslušnou pod trestom väzenia. Vdove Marynie Burdziance, ktorá v r. 1710 zviedla „potulného krajčíra na hriech telesný“ a sľubovala ho urobiť pánom, súd vymeral 50 palíc na radnici a 25 palíc po päť piatkov na výstrahu iným. Tresty boli za načúvanie pod susedovým oknom, trestaní boli tí, čo chodili bosí po meste, v šatách a obuvi si ľahli do postele, v kúpeli v sobotu neboli alebo spievali sprosté pesničky.
 
                       

 
    Dbalo sa na hygienu, ale za fasádami parádnych domov boli  maštale, hnojiská, kuríny i sekretne miejsca ktoré ulge przyniešč mialy ( WC ). Na uliciach a v potokoch sa povaľovalo hocičo. Výsledkom boli časté morové epidémie. Proti nákaze sa používali rozličné spôsoby ochrany. V prvom rade vyhnali z mesta židov, ktorí potom v poliach za mestom prebývali v stanoch. Zamykali sa mestské brány, úrady nepracovali, dnu a von z domov sa nesmelo chodiť, nevolaný hosť do domu nesmel. Často pri epidémiách vymierali celé rodiny tak, že často nebolo ani dedičov. Napriek tomu mesto sa vždy zdvihlo. Kríza začína až v druhej polovici 17. storočia, keď prichádza k častým zmenám majiteľov mesta: Zaslawski, Lubomirski, Zamojski, Radzivillowe, Koniecpolski, Walevski, Sanguszko. Mesto dorážajú vojny. Príkladom je kronika z času vojny so Švédami z r. 1655, ktorá hovorí, že títo vymohli na mešťanoch 5000 zlatých a aby sa dostali k ďalším použili fortieľ a vtip. Nahovorili mníchov bernardínov, že má prísť švédsky kráľ a oni ho musia ísť vítať. Keď mnísi čakali na predmestí na kráľa, švédsky velitelia vypľundrovali kláštor aj s kostolom, zjedli obed pripravený pre mníchov a vypili dvanásť bočiek vína. Ale to ešte nebolo všetko. Tri dni na to prišli ostatky vojsk poľských pobitých przes Moskali i Kozakow a boli horší od Švédov. Mesto sa pred nimi muselo brániť a preto zatvorilo pred Poliakmi brány. Svojim teda brány neotvorili. Iróniou osudu je, že hradby dal spevniť korunný hejtman a tie chránili mesto pred vlastnými. Na druhej strane sa mešťania ani nepokúsili brániť, keď opäť prišli Švédi. Títo si vypýtali výpalné 6000 zlotých a ešte dovolili vojakom celonočnú rabovačku. Výpady Švédov z Krakowa a Višnici boli pre mešťanov takým postrachom, že v roku 1656 všetci utiekli z mesta, keď prišla správa o približovaní sa Švédov. Iróniou je, že práve vtedy Švédi neprišli. Onedlho prišlo ďalšie nešťastie. V piatok po sviatku Božieho tela v r. 1663 zhorelo celé mesto vnútri hradieb, požiar zničil aj kolegiátsky kostol  ( terajšia katedrála ) včítane orgánu a lavíc. V časoch Rzeczypospolitej sa dávna sláva už nikdy nenavrátila.
    V 18. storočí sa vrece s nešťastím roztrhlo. Mesto ničia tu požiare, tu zase nájazdy vojsk saských, švédskych i ruských.  V r. 1717 má mesto  už len 576 obyvateľov. V r.1735 požiar mesto opäť ničí a mení ho na jedno veľké rumovisko.

             

 
     V r. 1741 sa po dlhej dobe mesto dostáva opäť do rúk iba jedného majiteľa, keď Pawel Karol Sanguszko odkúpil niektoré časti mesta od iných spoluvlastníkov. Mesto vtedy dostalo výsadu na 10 jarmokov a kupcom z mesta bolo odpustené platiť mýto mostné a cestné. To všetko bolo málo platné, lebo mesto ďalej ničia požiare a k tomu mesto spustošili ruské vojská, ale i kontribúcie od Konfederatow barskych. Pre obrodenie mesta neboli podmienky  tak spoločenské ako aj politické. 
     Medzníkom sa stáva 31.júl 1772, keď mesto obsadil rakúsky vojenský regiment a 11.august toho istého roku, keď za zvukov fanfár vyhlásili v meste edikt cisárovnej  Márie Terézie, že mešťania sa stali poddanými habsburskej monarchie. Začalo 146 rokov záboru.  Pre zaujímavosť : územie na sever od Dunajca patrilo do Rakúska, kým územie na juh pre zmenu do Uhorska.
    Rakúšania uskutočnili nové administratívne delenie Poľska a časť od Krakowa ( a teda aj Tarnow ) na východ nazvali Galicja, po našom Halič.  Opäť  pre  zaujímavosť centrom  Haliče  sa  stalo  súčasné  ukrajinské  mesto  Ľvov.  Halič rozdelili  do 4 rajónov ( cirkulow ), pričom sídlom jedného z nich bolo blízke Pilzno. Tento cirkul sa delil na 10 distriktov a sídlo jedného z nich bolo v blízkej Dabrowie Tarnowskej. Tarnow musel byť teda veľmi zúbožený, ale rýchlo sa zotavuje. Už v r. 1775 sa stáva sídlom novozaloženého dištriktu. Dekrétom z 28.11.1783 Jozef II. rozhodol o vytvorení diecézy v meste, r. 1787 umiestnil do Tarnowa Forum nobiliarum – šľachtický súd pre 7 cirkulov. Objavujú sa ďalšie lastovičky nového života. R.1786 vzniká v meste tlačiareň, päťtriedne gymnázium, r. 1819 otvárajú prvú knižnicu. Samuel Bredetzky napísal r. 1807, že Tarnow stráca charakter mestečka haličského a priberá výzor nemeckého mesta.
     No Tarnow je vtedy ešte stále malým. V r. 1830 má 3500 obyvateľov. Rozvoj však nestojí: pribúdajú nové štvrte s tržnicami, vojenská nemocnica, cirkevný seminár. Tarnow nikdy neprijal s pokorou rakúske poddanstvo a počas celého záboru patril k revolučným miestam Haliče. Počas povstaní v rokoch 1830 a 1863 Tarnow  plnil rolu zásobovača povstalcov. V r. 1846 bolo mesto epicentrom  známej po celej Európe, aj keď neslávnej galícijskej reže zvanej rabacja. Na príčine bol hlad i bezohľadnosť dvorských ekonómov, ktoré pripravili povstanie. Katalyzátorom bola šľachta a jej úradníci. Povstanie sa skončilo rabovačkami a zabíjaním. Povstalci boli zmasakrovaní. Výsledkom bolo vyše 1400 vrážd, z toho asi 750 v okolí Tarnowa.
     Napriek všetkému Tarnow sa rozvíjal.  Vzniká browar ( pivovar ) Sanguszkow ( 1820 ), parný mlyn ( 1846 ), strojárska fabrika  ( 1852, sečkárne ), r. 1856 začína prevádzka železničnej trate. Rýchle rastie počet obyvateľov a r. 1869 je ich v meste 21 779 – Tarnow sa stáva tretím najväčším mestom Haliče po Ľvove a Krakove.

                       

 
    Prichádza rok 1863 a nové povstanie, ktorého centrum je za riekou Wislou, ale Tarnow je zázemím povstania. Pritom už v r. 1860 sa konala prvá vlastenecká manifestácia. V roku 1862 už existuje na gymnáziu ilegálna organizácia študentov s vyše 100 členmi. Počas povstania sú v okolí Tarnowa tajné sklady zbraní a munície. Zbrane sa dokonca tajne vyrábali v malej fabričke Fr. Eliaszewicza, vodcu „tarnowskych“ červených. Oddiel z Tarnowa patril k najlepšie vyzbrojeným povstaleckým jednotkám. Velil mu major Andrzej Lopacky, ktorý s vojakmi oddielu so cťou splnil zadané úlohy. Na plnení úloh povstania sa podieľala aj správa mesta na čele s burmistrom Josefom Pedrackym. Riaditeľstvo gymnázia muselo uzatvoriť siedmy ročník, keďže všetci študenti odišli do povstania. Po bitke pri Grochowiskach sa časť povstalcov pod velením generála Mariana Langiewicza stiahla do Tarnowa, kde ošetrovali ranených a mŕtvych povstalcov pochovali v spoločnom hrobe na Cmentarzu Starym v štvrti Zablocie, jeto jeden z najstarších cintorínov  v Poľsku – existuje od r. 1790. 
     Na prelome 19. a 20. storočia dochádza ku kvalitatívnemu skoku v rozvoji mesta. Okolo Starého mesta vzniká celkom nové mesto, ktoré má už vyše 1700 domov. Rada mestských investícii začína v r. 1867 založením mestského parku, pokračuje stavbou plynárne ( 1878 ) a končí v r. 1911 spojazdnením vodovodu, elektrárne a električkovej trate. Vznikajú budovy škôl, budovy občianskych telocvičných spolkov, knižnica, divadelná sála, monumentálne budovy kresťanské i židovské, moderné tlačiarne i fotografické ateliéry. Mesto sa zdobí sochami Brodzinskiego, Sujskiego a Mickiewicza. Vzniká kinosála a dramatické krúžky. Súčasne však treba dodať, že veľkomestské  poryvy sa miešajú  ešte s osobitným zápachom provincie. V trhové dni sú ulice plné blatá a zápachu koní a dobytka. Vystupujú potulní komedianti a cirkusanti. Húfy žobrákov lamentovali pri kostoloch, takže mesto dokonca prijalo uznesenie o označovaní svojich tarnowskych špeciálnymi označeniami. Nariadenia mesta ešte stále ohlasoval mestský úradník s bubnom. Po hlavnej ulici často sa preháňali tisíce husí, keď ich hnali na mestskú stanicu. Dokonca v mestských novinách sa písalo, že treba zabezpečiť pre stáda z chlievov inú cestu na stanicu. Tak ako pred stáročiami smrdeli otvorené stoky, ku ktorým pribudli „podworkowe“ fabričky  na mydlo a sviečky, garbiarne, ale aj podchody s bránou, ktoré často plnili rolu mestských záchodov ( miejsc sekretnych ), v jari a jeseni k tomu pribudli ešte vozy s hnojom. A to všetkou ešte zdupľoval západný  vietor, keď priniesol smrad z pivovaru. 

            


    Že Tarnow je pod záborom rakúskym dávali pocítiť vojaci, ktorí okrem koncertov vojenskej hudby dávali aj koncerty iné. To často podnapití dôstojníci i poddôstojníci robili koncert so šabľami často skrvavenými.
     Dobové pohľadnice Tarnowa však ukazujú aj mesto, ktoré  opeknelo, vidieť secesné budovy, tramvaje, vodotrysk. Skutočnosťou však bolo, že za peknými budovami bol ešte stále zápach Haliče. Ale v r. 1891 existuje mestské osvetlenie. No v r. 1892 je už prvá prvomájová demonštrácia a v r. 1896 prvý štrajk stavebných robotníkov. Ten prinútil majiteľov firiem  znížiť nadužívanie sily a donútil ich k z zníženiu pracovnej doby na 11 hodín.  Manifestácia solidarity s ruskou revolúciou v novembri r. 1905 vyvolala paniku vo vyšších sférach. Opäť sa začínajú aktívne prejavovať tajné spolky, vznikajú hlavne strelecké spolky, ktoré vlastne pripravujú dobrovoľníkov. 
     V medzivojnovom období opäť pribúda obyvateľov, Tarnow  má po vojne viac ako 40000 obyvateľov.  Začínajú vznikať fabričky, ale aj fabriky strednej veľkosti. Už v r. 1917 je to opravárenský podnik železníc, v r. 1927 – 1929  výroba dusíkatých  zlúčenín, v r. 1928 registrovali v meste 101 fabrík a fabričiek.
     Veľké robotnícke štrajky neminuli ani Tarnow.  Hlavne štrajk v zime 1923 skončil krviprelievaním, keď do odchádzajúcich robotníkov strelili salvu s výsledkom piatich mŕtvych obetí. Pohrebu sa zúčastnilo 20000 osôb.  Manifestoval i židovský proletariát,
keď v meste židia tvorili až 40 % obyvateľstva. Ich vklad do rozvoja priemyslu bol značný hlavne pri výrobe konfekcie a potravín. Ich predstavitelia zasadali aj v mestskej rade a tradične od čias Eliasza Goldhammera mali zvyčajne úradnícke miesto viceburmistrza.
Po jeho smrti v r. 1912 nazvali jeho menom aj jednu z ulíc mesta. Cez to všetko život židov sa podriaďoval ich zvykom. Mali vlastný život kultúrny, spoločenský i politický. Sionistická organizácia už koncom 19. storočia organizovala emigráciu do Palestíny, kde v r. 1897 z osídlencov z Haliča vzniká kibuc v Galilei.

                       

 
     V r. 1927 vzniká Mestské múzeum, dodať treba, že od roku 1888 už existuje Múzeum diecezjalne. V r. 1929 prežíva mesto nezvyčajnú udalosť : z ďalekej Sýrie z mesta Aleppo privážajú pozostatky tu narodeného v r. 1794 generála Józefa Bema. Tento bojoval ako poľský dôstojník v poľskom vojsku na strane Napoleona. Zúčastnil sa ťaženia do Ruska v X. korpuse McDdonalda, dostal medailu za obranu Gdanska pred Rusmi. Po porážke Napoleona slúži v armáde Poľského kráľovstva ako pobočník generála Bontempsa, neskôr vyučuje na dôstojníckej škole. V roku 1819 je ťažko popálený pri delostreleckých experimentoch. V roku 1822 bol však z armády prepustený pretože zistili jeho členstvo v slobodomurárskej poľskej lóži, neskôr aj uväznený. Známosti mu zabezpečili zníženie trestu, ale na to v r. 1823 pri súboji zastrelí protivníka, ale sám je ťažko zranený. Pre zdravotné problémy v r. 1826 odchádza z armády a dáva sa do služieb šľachtického rodu Potockých. Po vypuknutí povstania v r. 1831 sa stáva dôstojníkom povstalcov a velí delostrelectvu. Jeho zásluhou sa znižujú následky  porážky pri Waršave za čo obdŕžal vysoké poľské vyznamenanie Zlatý kríž Orderu Virtuti Militari. Stáva sa generálom brigády. Po porážke povstania však musí emigrovať do Nemecká, neskôr do Francúzka. Dva mesiace je vo väzení v Portugalsku za podporu revolúcie v Brazílii. Aj v emigrácii vyvíja politickú činnosť,  spáchajú na neho dvakrát atentát, cez to všetko sa snaží o vznik poľského vojská v zahraničí. Počas maďarského povstania v roku 1848 sa pridáva na stranu povstalcov a velí ich vojskám v Sedmohradsku. V jeho oddieloch bojoval aj slávny maďarský básnik  Sandor Petoffi. Za jeho úspechy pri obrane revolúcie bol odmenený hviezdou vybratou z historickej koruny prvého uhorského kráľa Štefana I. a na mieste vybratého diamantu dali plaketu z názvom Jozef Bem. Po porážke revolúcie emigruje do Turecka. Aby mohol vstúpiť do armády formálne konvertuje na islam a zmenil si meno na Murat Paša. Na základe dohody Ruska s Tureckom však poľskí emigranti boli internovaní v meste Aleppo v Sýrii. Napriek šikane zo strany úradov sa mu však podarilo vytvoriť sklad zbraní a munície, vytvoriť plány na reorganizáciu tureckej armády a hlavne dokázal postaviť z vlastných prostriedkov továreň na výrobu sanitry potrebnej na výrobu pušného prachu. Na základe uznania jeho zásluh ho otomanská porta vymenovala za generála tureckej armády. Zomrel v roku 1850 pri obrane mesta Aleppo pred nomádmi na maláriu.

                                       

 
     Udalosti v Tarnowe predbehli deje 2.vojny svetovej. Už 28.augusta vybuchne nálož  na železničnej stanici. Nálož uložili diverzanti v úschovni batožín  a jej výbuch zničí časť stanici a je príčinou smrti 20 osôb, ďalších 35 bolo zranených. A vojna vypukne až o tri dni. Počas okupácie je osudom mesta teror okupantov a ilegálny boj v podzemí. Zvlášť otrasný bol osud vyše 40000 židovských obyvateľov z mesta a okolia. Týchto postupne vraždili ihneď na mieste alebo vyviezli do koncentračných táborov. Len málo sa ich vrátilo späť. V Tarnowe bola vybudovaná väznica, ktorú dali do prevádzky v r. 1027. V časoch okupácie cez brány väznice prešlo okolo 25000 väzňov, ktorých po tisíckach  postrieľali v okolí Tarnowa. Z Tarnowa odišiel dňa 14. júna 1940 prvý transport väzňov v Poľsku do Oswienčimu ( transport Auschwitz 753 osoby G ). Z tohto transportu prežilo vojnu ani nie 200 osôb. 
     Ťažká bola obnova Tarnowa po vojne. Ale v r. 1975 sa stáva Tarnow sídlom vojevodstva, v r. 1985 žije v meste vyše 115 tis. obyvateľov, ktorí pracujú v 144 závodoch, množstvo škôl a ľudí, ktorí už vlastne píšu novodobú históriu mesta.
 
 
                                                                                                                         Spracoval - Milan Stachura
 
 
Použitá literatúra
Konrad Czaplinski       Tarnow, Interpres 1991
 
 
 
 
 
TOPlist