Ako sa rodia legendy

Peter Zrínsky - korunovaný krvavým mečom
 

    Slovensko a Chorvátsko sú od 1. júla 2004 opäť v jednom súštátí – v Európskej únii. Dejiny našej spoločnej štátnosti sa začali písať na začiatku 12. storočia, keď uhorský kráľ Koloman z rodu Arpádovcov natrvalo pripojil roku 1102 Chorvátsko a o tri roky na to aj Dalmáciu (a Sedmohradsko) k svojmu kráľovstvu, ktorého súčasťou bolo územie súčasného Slovenska už sto rokov. Chorvátsko si však presadilo určitý autonómny štatút. Štvordielny seriál o chrabrom veliteľovi Sihote grófovi Mikulášovi IV. Šubićovi Zrínskom a o jeho potomkoch má byť príspevkom k tejto udalosti a súčasne pripomienkou toho, čo naše národy v minulosti spájalo.

    Štvrtým a posledným chorvátskym bánom z legendárnej rodiny bol Peter IV. Zrínsky (chorvátsky Petar Zrinski, maďarsky Zrínyi Péter, 1621 – 1671, mená historických osobností uvádzame podľa dnes platných predpisov slovenskej gramatiky). Narodil sa 6. júna v mestečku Vrbovec neďaleko Záhrebu. Ako päťročný osirel a prežil svoje detstvo a mládenectvo s o rok starším bratom Mikulášom, o ktorom sme písali v tretej časti seriálu.

                                

   
     Štít kresťanstva a hrôza pre Turkov

    Vzdelanie im zabezpečili prvý záhrebský biskup Peter Domitrović a ostrihomský arcibiskup Peter Pazmány, ktorý vtedy sídlil v Bratislave (Ostrihom dobyli Turci roku 1543 a definitívne ho oslobodili až v roku 1683 vojská poľského kráľa Jána III. Sobieskeho a vojvodu Karola V. Lotrinského). Potom navštevovali jezuitské školy v Rakúsku a na Slovensku (v Trnave), istý čas strávili v Taliansku.

    Peter bol tak ako Mikuláš spisovateľom. V Benátkach preložil bratov hrdinský epos o ich pradedovi Mikulášovi IV. Šubićovi Siréna na pobreží Jadranského mora z maďarčiny do chorvátčiny a v roku 1660 ju v talianskom meste na lagúne aj vydal.
Rodina Zrínskych mala veľké majetky po celom Chorvátsku a tesné väzby i s druhým najväčším vlastníkom pôdy v krajine – rodom Frankopanovcov. Peter sa oženil práve s jednou z členiek tejto historickej dynastie Annou Katarínou, ktorá sa po svadbe predstavovala ako Katarína Zrínska (okolo roku 1625 – 1673). Tak isto písala básne. Manželia žili striedavo zväčša vo svojich rodinných sídlach v Čakovci a Ozalji.

    Krátko po záhadnej Mikulášovej smrti na poľovačke v roku 1665 Viedeň Petra vymenovala za chorvátskeho bána (miestokráľa), ale pre rozličné politické hry cisárskeho dvora oficiálne nastúpil do úradu až v roku 1668. Podobne ako jeho brat sa preslávil svojou mužnosťou v mnohých bitkách proti Švédom a Turkom, najmä keď s 300-člennou skupinou chorvátskych bojovníkov napadol takmer päťnásobnú presilu pašu Deliho Badanjkovića, alebo keď sa s 2 500 mužmi odhodlane postavil proti 10-tisícovej armáde pašu Aliho Čengića (v oboch prípadoch išlo o Poturčencov).

    Rakúsky cisár vtedy o Petrovi Zrínskom hovoril ako o „štíte kresťanstva a hrôze pre Turkov“. Čoskoro ho však označil za vlastizradcu a odovzdal do katových rúk. Čo sa stalo? Došlo k odhaleniu tzv. Vešeléniho sprisahania. Tento „pracovný“ názov dostala pripravovaná akcia podľa Františka Vešeléniho (1605 – 1667), ktorý v tom čase nebol nikým iným ako samotným palatínom, teda po panovníkovi mužom číslo dva v Uhorskom kráľovstve. Štúdiá absolvoval v kolégiu pátrov jezuitov v Trnave, kde prestúpil z evanjelickej na katolícku vieru, ale neprerušil svoje kontakty s protestantmi.

    Vešeléni sa ako mládenec zúčastnil na protitureckých výpravách po boku  fiľakovského kapitána Tomáša Bošňáka. Roku 1630 si vzal za manželku jeho dcéru Žofiu (jej munifikované pozostatky 1. apríla 2009 v kostole v Tepličke nad Váhom podpálil 31-ročný schizofrenik zo Žiliny). Po jej predčasnej smrti v roku 1644 sa Vešeléni oženil s krásnou Máriou Séčiovou, mladou vdovou po Štefanovi Betlenovi (bratovi vodcu jedného zo stavovských povstaní Gabriela Betlena), ktorá neskôr vstúpila do literatúry ako Muránska Venuša. O tri roky na to sa Vešeléni stal hlavným veliteľom preddunajských vojsk a v roku 1655 uhorským palatínom.

    Účastník Vešeléniho sprisahania

    Situácia v Uhorsku sa začala dramaticky meniť po uzavretí nevýhodného Vašvárskeho mieru z roku 1664, s ktorým nebola spokojná iba uhorská i chorvátska šľachta, ale aj cirkevní predstavitelia a ostatné zložky spoločnosti. Veď na rozdiel od Rakúšanov oni niesli hlavné bremeno dlhodobej vojny proti Turkom.

    Jeho katolícke veličenstvo Leopold I., ktorému zhodou okolností pred niekoľkými týždňami v Bratislave opäť vystrojili korunováciu za mladučkého uhorského kráľa, na kritiku odpovedal stupňujúcim náboženským útlakom (podstatná časť obyvateľstva Uhorska, vrátane elity, bola vtedy protestantská), hospodárskymi represáliami a utužovaním viedenského centralizmu. To paradoxne hnalo vodu na mlyn silnejúcej protihabsburskej opozícii.

    Odbojové hnutie uhorských magnátov, ktoré chceli odstrániť absolutistický režim Leopolda I. a obnoviť stavovskú hegemóniu domácej vysokej šľachty, malo niekoľko etáp. Spočiatku vo Vešeléniho sprisahaní zohrával vedúcu úlohu chorvátsky bán Mikuláš Zrínsky, po jeho tragickej smrti ostrihomský arcibiskup Juraj Lipai. Ten však roku zomrel 1666, a tak ho nahradil palatín Vešeléni, no aj ten po roku predčasne zomrel na prechladnutie vo svojej hlavnej rezidencii na hrade v rodnej Slovenskej Ľupči pri Banskej Bystrici.

    V situácii, keď sa spojenie medzi uhorskými a chorvátskymi magnátmi oslabilo, chopil sa iniciatívy nový chorvátsky bán Peter IV. Zrínsky spolu so svojím švagrom, ktorý mal tiež básnické črevo, Františkom  Kristiánom Frankopanom (Fran Krsto, 1643 – 1671) a krajinským sudcom Františkom Nádašdim. Po rokovaniach v dnešných Turčianskych Tepliciach sa do sprisahania zapojili aj sedmohradskí a východoslovenskí veľmoži František I. Rákoci (Petrov zať), Štefan Tököli (otec Imricha Tököliho, budúceho Petrovho zaťa) a ďalší.

    Hnutie však nezískalo širšiu spoločenskú základňu, lebo neponúkalo program, ktorý by dokázal pritiahnuť aj neprivilegované vrstvy. Sprisahanci rátali s rozsiahlou ozbrojenou vzburou proti cisárskemu dvoru. Rokovali s Francúzmi, Švédmi, Poliakmi, zástupcami Benátskej republiky, neskôr dokonca aj s Osmanmi. Od všetkých očakávali vojenskú podporu. Tieto kombinácie však zlyhali.    

    Roku 1669 sa sprisahanie prezradilo. A to i vinou Turkov. Z archívov v Istambule sa po mnohých rokoch zistilo, že Viedeň o aktivitách sprisahancov dostávala správy priamo od Vysokej porty, teda z ústredia moci Osmanskej ríše. Ale Rakúšania mali svojich informátorov aj medzi uhorskou šľachtou.

    Nekompromisný cisár odpovedal veľkou trestnou výpravou na čele s generálom Jánom Šporkom proti Tököliho povstalcom na východnom Slovensku, súdmi približne s dvomi tisíckami šľachticov, masovými popravami a dovtedy v Uhorsku nebývalou konfiškáciou majetku rebelantov z najvyššej šľachty, vrátane všetkých vešeléniovských panstiev, ktoré zdedila Mária Séčiová. Tajná vojenská rada napríklad v septembri 1674 nariadila zbúranie Strečnianskeho hradu pre jeho strategickú polohu. Odvtedy sa v ruinách ocitli viaceré hrady na Slovensku.

    Podľa Leopoldovho názoru Uhri a Chorváti opakovanými pokusmi o vzburu stratili právo na samosprávu. Preto pozastavil ich historické práva, feudálno-stavovská ústava bola zrušená, zosilnila sa absolutistická forma vlády, ktorú Habsburgovci spojili s tuhou rekatolizáciou, k obom krajinám nepristupovali ako k rovnoprávnym súčastiam svojej ríše, ale ako k dobytým provinciám.

 

    Z postu miestokráľa na popravisko

    Peter Zrínsky a František Kristián Frankopan sa naľakali a 13. marca 1670 sa ponáhľali do Viedne, aby panovníkovi podali vysvetlenie, prečo sú Chorváti nespokojní so súčasnou politickou situáciou. Chceli sa mu tiež za rokovania s cudzími mocnosťami poza jeho chrbát ospravedlniť. Hoci im cisár dopredu sľúbil bezpečný prechod, ihneď ich dal uväzniť vo Viedenskom Novom Meste.

    Počas dlhého vyšetrovania dokazovali Leopoldovi vernosť aj tým, že údajne prezradili mená viacerých spolubojovníkov, priblížili svoje plány a ostatných povstalcov verejne vyzvali, aby zložili zbrane. To už im však nepomohlo. Osobitný tribunál pod predsedníctvom kancelára Jána Pavla Hochera ich 23. a 25. apríla 1671 odsúdil na smrť za vlastizradu.

    Vo verdikte nad Petrom Zrínskym sa okrem iného uvádzalo: „Spáchal väčší hriech než ostatní, lebo ašpiroval na získanie rovnakej moci, ako má jeho Veličenstvo, teda chcel byť nezávislým chorvátskym vládcom, a preto si naozaj zaslúži byť korunovaný, ale nie korunou, no krvavým mečom.“

    Peter napísal v cele smrti milovanej Kataríne list na rozlúčku, ktorý sa považuje za skvost chorvátskej ľúbostnej literatúry.

  Mladému Frankopanovi vyčítali najmä to, že vyzýval do ozbrojeného povstania. Oba ortiele vykonali 30. apríla. Leopold s prihliadnutím na urodzený pôvod odsúdených čiastočne vyhovel žiadostiam o milosť a blahosklonne zmiernil tresty tak, že im sťali „iba“ hlavy, pravé ruky, ktorými vraj písali sprisahanecké plány, im už dodatočne neusekli. Neskôr popravili aj Františka Nádašdiho a štajerského guvernéra, grófa Jána Erazma Tattenbacha.

    Pomstychtivý cisár sa však neuspokojil vynesením týchto hrdelných rozsudkov a zhabaním rozsiahlych majetkov. Rozhodol sa zničiť všetko, čo sa spájalo s rodinami popravených. Petrovu manželku Katarínu zavreli, zomrela psychicky narušená v dominikánskom kláštore v Štajerskom Hradci (Graz) 16. novembra 1673. Aj deti čakal smutný osud ich rodičov. V tom istom meste na hrade Schloßburg vydýchol naposledy v stave šialenstva 11. novembra 1703 po vyše dvoch desaťročiach žalárovania a mučenia jediný Petrov syn a dedič Ján Anton Zrínsky(Ivan, 1651 – 1703),  posledný mužský potomok tohto významného rodu.

    Dcéry Judita Petronela (1665 – 1699) a Zora Veronika (1658 – 1735) nedobrovoľne ukončili svoju životnú púť ako mníšky, prvá v kláštore klarisiek v Záhrebe, druhá u voršiliek v Celovci (Klagenfurt). Podobné osudy postihli aj príslušníkov širšej rodiny Frankopanovcov (František s manželkou Júliou nemali deti). Po oboch dynastiách, ktoré dali Chorvátsku, ale i Uhorsku dokopy 60 miestokráľov, guvernérov a generálov, sa zľahla zem. Nielen sladko-smutné príbehy o Sissi, ale i takúto históriu písali Habsburgovci. .Telesné pozostatky mučeníkov Zrínskeho a Frankopana našli až v roku 1907 vo Viedenskom Novom Meste. Na tamojšom cintoríne majú síce teraz spoločný náhrobok, ale 28. apríla 1919 ich telesné pozostatky chorvátski vlastenci previezli do Záhrebu a slávnostne uložili v katedrále. Oboch dodnes považujú za národných hrdinov Chorváti aj Maďari. Ich portréty zobrazili na líci chorvátskej päťkunovej bankovky, vydanej v roku 1993 a 2001. Ale ani prípadným prechodom na euro národ na nich určite nezabudne.

 

    Udatná Helena a jej muži

    Zo štyroch detí Petra IV. Zrínskeho si pred krvavými perzekúciami obhájila slobodu, aspoň dočasne, iba najstaršia dcéra Helena Zrínska (Jelena Zrinski, Zrínyi Ilona, 1643 – 1703), ktorá sa narodila v sídle Frankopanovcov v Ozalji. Ako žena sa zachovala tak, že by sa za ňu mužskí hrdí predkovia nemuseli hanbiť. Helena sa v roku 1666 zosobášila s Františkom I. Rákocim, s ktorým mala tri deti: Juraja (zomrel ako dieťa), Julianu a Františka, ktorý vstúpil do histórie ako František II. Rákoci.

    Známu rodinu Rákociovcov spájame automaticky s protihabsburskými povstaniami sedmohradských magnátov. Áno, počnúc Žigmundom (1544 – 1608) zastávali najvyššie posty v tejto autonómnej časti Uhorska (vojvoda, miestodržiteľ, knieža). Jeho syn Juraj I. (1593 – 1648), vnuk Juraj II. (1621 – 1660, do zámku v Blatnom Potoku – Sárospataku povolal Jána Amosa Komenského) a pravnuk František I. Rákoci (1645 – 1676) brojili s rozličnou mierou úspešnosti proti cisárskemu dvoru. Ale korene ich rodu siahajú prinajmenšom od polovice 14. storočia do zemplínskej obce Rakovec nad Ondavou v okrese Michalovce a ťažisko ich bojov proti cisárskym vojskám bolo v slovenských župách.

    František II. Rákoci (1676 – 1735) sa narodil 27. marca 1676 v Borši, okres Trebišov, v rodinnom renesančnom kaštieli, z ktorého časť sa dodnes zachovala. Jeho otec sa zaplietol aj do Vešeléniho sprisahania, no cisár Leopold I. ho omilostil. Zomrel, keď syn nemal ani tri mesiace.

    Matka Helena si udržala správu aspoň nad časťou rákociovských panstiev s hradmi Regec pri Blatnom Potoku (v Maďarsku južne od Košíc), Makovica (Zborov, okres Bardejov) a Mukačevo (dnešná Zakarpatská Ukrajina). V roku 1682 sa vydala za vodcu ďalšieho stavovského povstania, o 14 rokov mladšieho grófa Imricha Tököliho (1657 – 1705), rodáka z Kežmarku. Aj ona sa aktívne zapojila do zložitých zápasov proti cisárskemu dvoru, ktorý vlastne fyzicky zlikvidoval jej celú zrínsku rodinu. Mladý František si zrejme nevytvoril ideálny vzťah k otčimovi, lebo ho neskôr charakterizoval ako „hada, ktorý vkĺzol do postele mojej matky“.

    Súčasníci prezývali Tököliho kuruckýn kráľom, či tót királyi, slovenským kráľom. Práve v roku svojej ženby kontroloval, pravda s pomocou Osmanskej ríše, celé Horné Uhorsko s výnimkou Bratislavskej župy. V rokoch 1683 až 1685 územie dobýjali habsburské vojská. Súviselo to s rakúsko-poľskou ofenzívou po porážke tureckej armády 12. septembra 1683 pri Viedni. Moslimskí vládcovia museli postupne zanechať Štúrovo, Nové Zámky, Ostrihom, Budín... V roku 1687 dokonca potupne prehrali druhú bitku pri Moháči.

    Pri tomto osloboditeľskom nadšení v roku 1687 nechal v Prešove cisársky generál, Neapolčan Antonio Caraffa popraviť 24 protestantských šľachticov a mešťanov, ktorí nestihli pred „osloboditeľmi“ utiecť do Sedmohradska. Evanjelici tento akt pomsty potom označili za Prešovské jatky. V tom istom roku uhorský snem v Bratislave potvrdil upevnenie moci Habsburgovcov. V roku 1699 Viedeň uzavrela v Sremských Karlovciach vo Vojvodine mierovú zmluvu s Turkami o ich odchode z Uhorska, čo znamenalo aj definitívnu bodku za Tököliho revoltou.

    Poslednou baštou odboja sa stal Mukačevský hrad, ktorý po tri roky hrdinsky bránila pred cisárskymi vojskami práve Helena Zrínska. Po tom, ako ju zradil vlastný tajomník, nepriateľ v obrovskej presile pevnosť 14. októbra 1688 dobyl a nechal zrúcať. Helenu nedobrovoľne oddelili od jedenásťročného syna a internovali v uršulínskom kláštore vo Viedni. Po troch rokoch ju vyslobodil z kláštorného väznenia Tököli výmenou za zajatého generála Donata Heisslera. Potom žila dvanásť rokov s manželom až do svojej smrti 18. februára 1703 v pôvodne gréckom meste Nicomedia (dnes Izmit) ležiacom východne od Carihradu. Bez toho, aby uvidela svojho milovaného syna. Tököli ju prežil iba o dva roky.

    

    Komu patria historické osobnosti

    Františka II. Rákociho po násilnom odlúčení od matky v rokoch 1688 až 1692 na príkaz cisárskeho dvora vychovávali v pronemeckom duchu v jezuitských kláštorných kolégiách v rekatolizovanom Českom Krumlove, Jindřichovom Hradci a Prahe. V septembri 1694 sa oženil v Kolíne nad Rýnom s 15-ročnou kňažnou Šarlotou Amáliou z Hessen-Rheifelsu. Novomanželia žili spolu na rákociovských majetkoch v Šariši. Mali syna Juraja. Rebelujúca krv Zrínskych a Rákociovcov sa však zrejme nedala utíšiť. V roku 1700 Františka pre podozrenie z účasti na prípravách povstania zatkli, ale nasledujúceho roku sa mu z väzenia vo Viedenskom Novom Meste , kde žalárovali jeho starého otca Petra Zrínskeho, podarilo s pomocou cisárskeho kapitána Gottfrieda Lehmanna ujsť do Poľska. Odtiaľ sa v júni 1703 vrátil do Uhorska s historickým predsavzatím.

    Františka do odboja povzbudili peniaze a sľuby francúzskeho kráľa Slnko – Ľudovíta XIV. , ktorý v tom čase zvádzal s Habsburgovcami boje o španielske dedičstvo. V Poľsku si zverboval okolo šesťsto žoldnierov a postavil do čela šiesteho, posledného a najväčšieho protihabsburského povstania. Doň sa podarilo zapojiť i širšie vrstvy obyvateľstva , vrátane východoslovenských roľníkov, drobných zemanov a mešťanov aj vďaka prísľubom o oslobodení od daní a o náboženskej tolerancii. Medzi kuruckými vojakmi bojoval aj Juraj Jánošík, ktorého 300. výročie popravy (17. marca 1713) sme si nedávno pripomenuli.

    V severomaďarskom mestečku Sečany neďaleko Lučenca 20. septembra 1705 vyhlásili Františka za hlavného predstaviteľa konfederácie Uhorska. Jeho vojaci kontrolovali takmer celé územie súčasného Slovenska mimo Bratislavy. Tretieho augusta 1708 sa však pri Trenčianskej Turnej odohrala rozhodujúca bitka, v ktorej utrpeli povstalci zdrvujúcu porážku.

    Po podpísaní tzv. Satmárskeho mieru 1. mája 1711 v Satu Mare (dnes v Rumunsku), na základe ktorého nový cisár Karol IV. Habsburský, otec Márie Terézie, amnestoval povstalcov, mala sa zachovať sloboda vierovyznanie a historické práva Uhorska a Sedmohradska, Rákoci emigroval spolu s vernými veliteľmi do Poľska. Tam sa však cítil ohrozený agentmi z Viedne. Keď sa dozvedel, že naňho chystajú atentát, odcestoval pod cudzou identitou do Gdanska a odtiaľ do Francúzska. Istý čas žil vo Versailles a v kamaldulskom kláštore v Grosbois, kde napísal svoje pamäti. Neskôr, 14. septembra 1717 sa po smrti svojho mecenáša Ľudovíta XIV. usadil v Turecku, od roku 1720 v meste Rodošto na pobreží Marmanského mora, kde 8. apríla 1735 zomrel. Jeho telesné pozostatky tajne umiestnili v Kostole svátého Benedikta v Istambule, kde predtým pochovali aj jeho matku Helenu a otčima.

    Ich rakvy objavil až v roku 1889 maďarský bádateľ Koloman Thaly. V roku 1906 ich nechala uhorská vláda previesť na východné Slovensko. Kým Tököliho pozostatky uložili v novom evanjelickom chráme v jeho rodnom Kežmarku, Helena Zrínska so synom našli definitívne miesto posledného odpočinku v krypte Dómu svätej Alžbety v Košiciach, ktoré boli centrom Rákociho povstania. Vtedy sem zároveň priviezli v 29 debnách originálne obloženie jedálne, najkrajšej miestnosti domu, v ktorom žil František vo vyhnanstve. V roku 1942 sa začala pri dnešnom Východoslovenskom múzeu v Košiciach stavať kópia tejto budovy v mierke 1 : 1, ale až po novembri 1989 celá expozícia dostala súčasnú podobu. Ide vlastne o najsevernejšiu repliku tureckej stavby na svete. V roku 2006 pred ňou vztýčili Rákociho sochu, ktorú slovenskému mestu darovala budapeštianska vláda.

    Na sarkofágoch v Kežmarku a Košiciach sú už desaťročia vždy čerstvé vence s maďarskými trikolórami. Prečo by sa pri nich nemohli vynímať aj bielo-červeno-modré stuhy? Prečo si tieto osobnosti z našich dejín nechávame ukradnúť i po tom, čo sa už za hlavný atribút ich hodnotenia nepovažuje triedne hľadisko? Čím bola Helena Zrínska, Imrich Tököli, Rákociovci, či iné spomínané historické postavy? Chorvátmi, Maďarmi, Slovákmi, Rumunmi? Áno, aj. Sami sa však najskôr považovali za Uhrov, obyvateľov Uhorska. A to je naším spoločným dedičstvom.

 

Autor Martin Krno - časopis Nové slovo

 

 

 

TOPlist